Zjavenie Pána alebo Traja králi

Na Východe bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána už od 3. storočia. Cirkev si pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježišovi a priniesli mu dary: zlato, kadidlo a myrhu, Ježišov krst v rieke Jordán a jeho prvý zázrak na svadbe v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli zobrazovaní ako traja králi s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. „Kult Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 – 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.

V katolíckych kostoloch je tradíciou, že počas omší vo sviatok Zjavenia Pána – Troch kráľov kňazi posväcujú trojkráľovú vodu so soľou, kriedu a tymian. Okrem svätenia domácností, vody, či kriedy sa v tento deň konali nielen tancovačky, ale v niektorých spoločenských vrstvách aj poľovačky. V minulosti sa v tento deň obvykle konala aj tzv. kňazská koleda, pri ktorej kňazi obchádzali domy a požehnávali príbytky. Kropili ich svätenou vodou, okadili kadidlom a dvere označovali iniciálami troch kráľov – G. M. B. (Gašpar – Melichar – Baltazár), skratkou latinského Christus Mansionem Benedicat, čo znamená Kristus nech požehná náš príbytok. Počas tohto sviatku sa v kostoloch požehnáva aj voda, ktorú si veriaci berú do svojich príbytkov. Na mnohých miestach, najmä na vidieku, sa táto tradícia zachovala dodnes.

O troch kráľoch sa píše vo Svätom písme ako o mudrcoch, ktorí prichádzajú od Východu. Pochádzali možno z Perzie alebo z Médie, možno z Chaldejska alebo z Arábie. Zaoberali sa prírodnými vedami, najmä skúmaním hviezd. Požívali ešte väčšiu úctu ako králi, keďže obyčajne boli radcami kráľov a ich činnosť bola zahalená rúškom tajomstva. Z evanjelistov hovorí o nich práve Matúš v 2. kapitole. O ich počte sa však nezmieňuje. Číslo tri je tiež záležitosť tradície a nie je potvrdené. Možno to vzniklo na základe troch darov, ktoré sa spomínajú v evanjeliu – zlato, kadidlo a myrha. Tiež mená Gašpar, Melichar a Baltazár pochádzajú až z 12. storočia, keď ich tak pomenovali na parížskej univerzite. Nieto informácie ani o hviezde, ktorá sa spomína v evanjeliu a ktorá ich priviedla až do Betlehema.

Mudrci našli dieťa aj s rodinou. Dejepisec Herodot hovorí o zvyku na Východe, podľa ktorého, keď sa stretli dvaja rovnocenní muži, objali sa, no ak bol jeden z nich vyššie postavený, ten druhý pred ním pokľakol. Keďže si mudrci pokľakli na zem – ako píše ďalej Matúš – tým prejavili, že narodené Dieťa uznávajú za vyššie postavené ako sú oni. Nie je známe, či poznali a uznali jeho božský pôvod, alebo ho považovali za výnimočného kráľa. V tej chvíli mu dali aj spomínané dary. V kresťanskom výklade symboliky darov sa hovorí o tom, že zlato upozorňuje na Kristov kráľovský pôvod, kadidlo na Božskú podstatu jeho existencie a myrha používajúca sa pri balzamovaní naznačuje Kristovu obetu za spásu ľudstva. Písmo ďalej píše, že mudrci, varovaní vo sne, cestou späť obišli kráľa Herodesa. Viac o nich nevieme.

V rovnaký deň, keď sa teda u evanjelikov končí vianočné obdobie, u pravoslávnych veriacich sa ono začína a 6. január je pravoslávny Badnji dan, čiže Štedrý deň. Po Štedrom dni 7. januára nasleduje Roždestvo Hristovo – Božić alebo Sviatok narodenia Ježiša Krista, teda Vianoce, kým u rímskokatolíkov sa vianočné obdobie končí prvou nedeľou po Troch kráľoch, keď sa slávi Krst Pána. Po sviatku Troch kráľov sa začínajú fašiangy. Do polnoci sa museli dojesť posledné zvyšky novoročných jedál. Nastáva obdobie zábav a hodovania. Vrcholom bola fašiangová zábava s maskami, ktoré predstavujú rôzne zvieratá.